O objavení rudného baníctva v pukanskom chotári povesť hovorí len toľko, že kedysi dávno, pastier, ktorý pásol stádo niekde pri Starom potoku, ťahal za sebou bič, zbadal na ňom nejaký ligotavý prášok.
   Správa o baníkoch v zakladačnej listine svätbeňadického opátstva r. 1075 vsťahuje sa pravdepodobne na obyvateľov osady pukanskej /villa baca/, v chotári ktorej nachádza sa veľké množstvo pozostatkov starodávneho baníctva. Sú to väčšie - menšie jamy, lievikovitej podoby, ľudovo nazývané " pinge „ v západnej polovici pukanského chotára. Svätbeňadické opátstvo je považované za najstaršieho banského podnikateľa na Slovensku.
   Keď po príchode Nemcov v 13. storočí, kráľ Belo IV. videl, že pukanské baníctvo je výnosnejšie, odňal pukanskú osadu opátstvu asi v polovici 13. storočia a od toho času  bola majetkom kráľovým, kráľovskou banskou osadou. Okolo roku 1263 tento istý panovník dal pukanské bane do prenájmu banskej spoločnosti zo štiavnice, istému Vernerovi a jeho spoločníkom Albertovi a Otmárovi, ale r. 1270 im ich odňal. Avšak jeho syn kráľ Štefan V. roku 1272 na ich prosbu im bane vrátil a mali ich v prenájme do roku 1318, v tomto roku kráľ Karol Róbert povolil hľadať zlato, striebro a iné kovy grófovi Gregorovi z Topolčianok, keď tento stal jeho prívržencom.
   Ten istý kráľ roku 1321 daroval svoje pukanské strieborné bane - argenti fodinan nastran Bacabania - grófovi Julovi a jeho bratovi Ondrejovi z Topolčianok, kastelánom levického hradu preto, že po smrti Matúša Čáka pridali na jeho stranu a dobrovoľne mu vydali levický hrad. Táto donácia nemala dlhé trvanie, lebo roku 1323 zámenou za Pukanec, daroval Karol Róbert rodine Topoľčianskych dedinu Málaš a svojej pukanskej osade udelil mestské práva, povýšil ju na slob. královské a banské mesto.

   V tých časoch boli už hospodárske pomery Pukanca dosť dobré, keďže ročný cenzus odvádzaný panovníkovi bol už 90 florenov, čo svedčilo o dobrej produktivite baníctva. /Roku 1487 prispieval Pukanec kráľovnej Beatrix už 340 florenmi./ V tej dobe mal Pukanec aj svojho úradníka urburára, ktorý vyberal poplatok pre kráľa, ktorým býval obyčajne mestký richtár.
   Za panovania kráľa Ludvika II. /1516-26/ boli vraj pukanské bane ešte výnosné. Viac správ z doby prosperity pukanského baníctva, ktorá trvala od polovice 13. storočia do polovice 16. storočia, nemáme.
   Roku 1535 kráľ Ferdinand a jeho sestra kráľovná Mária prejavili vážny záujem o banské podniky a vyslali aj do Pukanca komisiu, aby vyšetrila stav banských podnikov a vypočula sťažnosti baníkov a ťažiarov. Richtár a občania sa nasledovne vyjadrili: Potravné články sú len za veľmi drahé ceny k dostaniu, lebo Gábor Levický a bratia Ján a Frant. Nyáry vyberajú mýto. Prosili komisiu, aby vymohla od kráľa podporu, zvlášť v zime. Dedičná štôlňa dostávala od kráľovskej komory 2 zlatky týždenne a prosili, aby ich aj ďalej dostávala, podobne aj štôlňa Krottenpfáhl. Táto štôlňa dáva silný prameň, ktorý ženie 6 stúp. Z týchto boli prinútení dať jedny do zálohy za 200 zl. a za pôžičku musia platiť 16 zl. do roka. Prosili preto komisiu, aby vymohla podporu na výmenu stúp zo zálohu, lebo i za ostatných 5 stúp musia platiť za každé vodné koleso 1 zl. Petrovi Erdödymu.
   Komisia prezrela bane a zistila, že v Pukanci bolo kedysi významné baníctvo. Horné vrstvy sú však už vyrúbané a hlbšie nemožno ísť pre vodu. V horných vrstvách vydolované a vo vývažiach najdené rudy drvia v 15 stupách a zamieňajú v B.Štiavnici. Komisia ďalej prezrela štôlňu „Unserfrauen" vyrúbanú na 200 siah priečne na žilu, na ktorej je 40 siah vysoká vetracia šachtica.

Čelba štôlne je len 6-7 siach od jednej hrubej žily, na povrchu ktorej vidno viac priepadlísk. Táto rudná žila by sa odvodnila touto štôlňou na 100 siah do hĺbky a takto získaný prameň bol by užitočný na hnanie stúp. Komisia odporučila v nej napredovať. Na túto žilu sa napreduje aj na druhej strane vrchu štôlňou „Dürerzech" , ale v takej výške, že bude len na 15 siah do hĺbky odvodnená. Potom, keď „Unserfrauenstoln" dosiahne svoj ciel, bude možno dokončiť aj „Dürerzech"  štôlňu. Vo vzdialenosti štvrťmíle od Unserfrauen je „Krotenpfahl" štôlňa vyrúbaná na 400 siah priečne na žilu, ale sa v nej nenapreduje. Túto štôlňu by bolo treba hnať po žilu 70 siah, ktorú by odvodnila do hĺbky 100 siah.
   Tie 2 zlatky, ktoré dostávajú pukančania od komory, vynakladajú na Dürerzech štôlňu. Keďže táto nedonáša toľko úžitku, ako Unserfrauen, nariadila Komisia, aby do toho času dostával Pukanec 4zl. podpory týždenne pod tou podmienkou aby haviarov zamestnávali na Unserfrauen štôlni. Z hľadiska komisie vidno, že pukančania sa dobre rozumejú dolovaniu a vypieraniu rudy a že v Pukanci sú už všetky ľahko prístupné žily vyrúbané a hlbšie nemožno ísť pre vodu.
   Mzdové pomery baníkov v 16. storočí boli nasledovné: baník konal najťažšiu prácu, musel týždenne odpracovať 11 šícht po 4 hodiny, začo dostal 1 zl. Pomocný baník musel za 1 zl. odrobiť 10 osemhodinových šícht. Úradné ceny potravín boli: merica pšenice 20 denárov, vykŕmená hus 6 denárov, sliepka 4 denáre, funt údenej slaniny 4 de., hoľa vína 2 denáre.
   R. 1556 banský odborný spisovateľ Agricola vo svojom diele „De re metalica ..." sa zmienil, že sa v tom čase pracovalo len v štôlni pri tábore, ktorej majiteľom bol Disk Bálint, Táto štôlňa pôvodným menom Jozef leží na najsevernejšom okraji Pukanca

v Babej doline, takže sa Turci potiaľ nedostali, kým v južnej časti chotára, pri každom nájazde banské zariadenie zničili.
   Pri pochôdzke roku 1583 spomína sa v Pukanci baňa Daniela Hausa na Lajtni blízko mesta, v ktorej boli podľa rozprávania starých ľudí dobré strieborné a zlaté žily. Dedičná štôlňa „Vasergrund" je vyrúbaná na 230 siah, na ktorú dáva komora týždenne 3 zl. Štôlňa je rúbaná západným smerom do kameňa. V tejto štôlni preťali viac rudných žíl, ktoré do hĺbky 40 siah boli dobré, ale ďalej neboli vraj vhodné na spracovanie. Ďalej hnať štôlňu sa neodporúča, ale nech sa v nej napreduje na hlavnú žilu, ktorá je od čelby štôlne 80 siah nazad preťatá a bola 10 siah smerom na západ prehliadnutá. Je 4 siahy široká, ľahko spracovateľná s dostatočným obsahom zlata. Okrem týchto prevzali aj iné zapustené bane v ktorých sa nepracuje, lebo baníci sú ohrožované Turkami a nie sú si istí životmi, ale aj preto, že nieto peňazí na podnikanie.
   Komisia hlásila, že pre blízkosť Turkov nešli do Pukanca, ale poslali tam len baníkov a na základe hlásenia týchto navrhli, aby v štôlni Gefergrund 80 siah pred čelbou preťali hlavnú žilu, na 10 siah už otvorenú a nech ďalej napredujú. Podpora nech sa obráti na tento cieľ. Navrhli, aby spoločnosti Gefergrunt bola daná podpora 200 zl. na ťažbu aj v iných baniach. Pukanský richtár predniesol komisii, že vo vnútornom meste je len 21 domov a ostatné sú bezbranné proti Turkom a že vojenský komisár rozkázal vonkajšie domy zrúcať. Richtár prosil komisiu, aby vymohla zmenu toho nariadenia, lebo ináče sa obyvateľstvo rozuteká a že mesto spustne. Ďalej prosil komisiu, aby vymohla odpustenie vojnovej dane 315 zl., ktorú má mesto zaplatiť. Komisia vidiac biedu a chudobu obyvateľstva - lebo Turci už tri razy odohrali všetok dobytok pukančanov a ani minútu nie sú pred nimi istí - odporúča vyhovieť pukančanom.

   Roku 1602 královskí komisári Ján Steinberger a Michal  Prügner predložili dolnorakúskej dvornej komore nasledovnú správu: Pukanec je z banských miest najväčšmi spustošený. Ačkoľvek  je tam dosť dobrých rudných žíl, nieto baníkov. Akoby aj mohlo byť keď banský majster má len 20 zl. platu na rok. Pukanská dedičná štôlňa Georg napredovaná západným smerom je od vetracej šachty po šelbu 60 siah dlhá, ale 35 siahová vetracia šachtica je v zlom stave a tak predovšetkým táto musí byť obnovená, aby vetranie bolo dobré. Na ďalšie napredovanie dala komora podporu 3 zl. na týždeň.
   Khorn Matejova „ Veitenzech" štôlňa je hnaná severným smerom pod veľké jamy, ktoré v dávnych časoch dávali dobrý výnos. Týždenný náklad je 4 zl. Spoločníci štôlne Krištof sú: komora má 12/16, Balbierer 2/16 a 2/16 majú dedičia Jakuba Ertla. V tejto štvôlni je priehlbina z ktorej kedysi boli vybrané rudy, ale teraz je zatopená. Týždenný náklad je 8 zl.
   Roku 1603 stal sa štiavnický mešťan Ján Linkh principálom Seegengottes štôlni a povolané mu bola pôžička 150 zl. na postavenie huty. Za lučbáre do nej bol vymenovaný Ján Hofer s platom 1 zl. na týždeň.
   Pri pochôdzke roku 1607 našla komisia v prevádzke len štôlňu Veitenzech v ktorej vraj kedysi dobývali dobrú rudu. Pri pochôdzke roku 1622 spomína sa v hlásení o Pukanci, že Jakub štôlňa je vyrúbaná na 82 siah na Veinrebnergang, ktorá sa ukazuje s dobrým obsahom zlata. bola vyhĺbená vetracia šachtica na odstránenie zlého vzduchu. Majiteľom je mesto Pukanec a banská komora prispieva na ňu 3 zl. podpory na týždeň.
   Pri tejto pochôdzke našla komisia v prevádzke štôlňu pod baňu Kircner, vktorej boli podľa správy dobré rudy, ale neskoršie bola zatopená a opustená. Štôlňa je dlhá 38 siah západným smerom.

Štôlňa Veitenzeche v Horvátovej doline hnaná južným smerom, preťala viac žíl z ktorých urobili skúšky, ale na koniec porubu nebolo možno ísť pre sutiny. Na zadnej porube dobýval Ondrej Thailer dobré kovy.
   Roku 1626 pri hlavnej pochôdzke bola v prevádzke len Biela baňa, hnaná smerom na Kirschner štôlňu. V zápisnici o pochôdzke hovorí sa ďalej o tom, že treba sledovať miesta, kde Jakub-štôlňa naráža na žilu a pokračovať štôlňou Georg. Pri pochôdzke roku 1626 zaznačila komisia, že v Jakub štôlni pokračujú smerom na žilu Veinrebner, ktorú dosiahnu po vyrúbaní 9 siah a od povrchu sa hĺbi vetracia šachtica.
   Roku 1630 pri hlavnej prehliadke sa uvádza, že štôlňa Jakub hnaná na žilu Veinrebnern na 100 siah, križovala viac žíl. Pri Jakub štôlni dolu nižšie leží štôlňa Georg, bola však zrútená a len na 112 siah vyčistená. Hlavnú žilu bolo by možno dosiahnuť i touto štôlňou a zariadiť na spôsob Riesenov na vyvážanie, ako to robia v Kremnici, čo by bolo lacnejšie. Len vody by bolo treba spojiť na povrchu, aby mohli postaviť stupy. Táto baňa je vlastníctvom mesta a keďže je komora podporuje 3 zlatkami týždenne, ponúklo mesto jednu čiastku z nej banskej komore. Štôlňa Veitenzeche bola zrútená a keďže bolo známe, že tam Matej Khorn doloval, otvorili ju, ale žilu nedosiahli. Táto baňa bola zadĺžená, tak ju potom prevzala banská komora.
   Pri pochôdzke roku 1632 zaznačila komisia, že v štôlni Jakub vo vzdialenosti 95 siah od ústia štôlne, bola preťatá jedna hrubá žila s dobrým obsahom, ktorú v dávnych časoch dobývali, ale vybrali len bohatú rudu. Zvlášť by sa dalo veľa vydolovať z tejto žily do vrchu severným smerom. Na starých poruboch je ešte dosť dobrej rudy, len by bolo treba spojiť viac prameňov, aby mohli hnať aspoň 6 stúp.

   Štôlňu Georg, ktorá je o 14 siah nižšie od štôlni Jakub, bolo by možno dosiahnuť hlavnú žilu. Táto je už vyčistená od sutín, ale na kopci je zlý vzduch. Aby bolo možno napredovať na spomínanú žilu, potrebné je vyhĺbiť vetraciu šachticu na 36 siah. Spoločníci tejto bane sú i dedičia Vychteroví, ktorí sa spojili s mestom. Keďže mesto nemá peniaze na vykopanie priekopy a postavenie stúp, prosili komoru, aby prevzala 8/16 a na ostatné nech dá mestu pôžičku.
   Pri pochôdzke roku 1633 bolo uznesené, že keď nie sú stupy chránené pred mrazom, k tomu je v Pukanci cholera, nech sa nachystá rudy do zásoby.
   Roku 1636 bolo o Pukanci zaznačené, že v štôlni Jakub je jedna žila, ktorá obsahuje toľko rudy, že je súca na spracovanie. Na preskúmanie tejto žily už v dávnych časoch bola započatá o 14 siah nižšie ležiaca štôlňa Georg, ale pre nedostatok vzduchu bola zanechaná. Preto bolo započaté hĺbenie jednej 89 siahovej vetracej šachtice. V práci sa však nepokračuje , lebo nemajú peniaze, ale komisia navrhla pokračovať. Spoločníci pri tomto podniku sú: banská komora 8/16, mesto 4/16 a ostatné 4/16 dedičia Vichteroví.
   Roku 1637 zaznačila komisia, že v Pukanských baniach dobývali v dávnych časoch rudy bohaté, ale od tureckých vpádov sú z väčšej časti opustené. Starí majetný banský podnikatelia sa z Pukanca odsťahovali pred Turkami a terajší chudobní obyvatelia nemajú peňazí. Okrem toho, hory sú plné zbojníkov a tureckých martelovcov, tak už i pre týchto nie je možné v baniach robiť.
   Roku 1641 prosil Pukanec komisiu, aby vymohli od kráľa podporu 100 zlatých, lebo Turci okrem kostola, takmer celé mesto vypálili a spustošili.
   V rokoch 1645-49 nebolo možné už nič podnikať pre blízkosť Turkov.
   

   Z nasledujúcich 100 rokov nemáme žiadnych správ o pukanskom baníctve. Ďalšie správy sú vybraté z písomných materiálov pukanského archívu, ktorých je dosť málo. Našlo vy sa ich síce aj viac, ovšem v jazyku nemeskom a latinskom.     
   Roku 1755 prosil Matej Slávik mestskú radu, keby mu za tú lúku, ktorú mu mesto kedysi darovalo za jeho zásluhy o pukanské bane a ktorú mu potom pre závisť niektorých mešťanov odobrali, dali aspoň nejakú peňažnú náhradu v jeho starobe. Pripomenul, že pomáhal mestu chrániť mestu jeho mestské výsady, keďže baníctvo spalo a on obnovil ťažbu v niektorých a to menovite v štôlňach Jakub, Mária, Matej a Joan Evangelista. A aké poklady nám všemohúci pán Boh preukázal, že sme sa všetci z toho daru a požehnania tešili. Totiž roku 1748 objavili bohatú rudnú žilu v bani Gabe-Gottes v Liešnej doline.
   Roku 1766 bansko-komorský úrad dal vybudovať „taich" v Štamposkej doline, na prosbu mestskej rady, mešťanov a ťažiarov. Z taichu vyviedli vodu priekopou do Gruntu na stupy a ďalej na stupy do Myšpotoka a na mestské mlyny v Myšpotoku a pripojili k nej aj banské pramene zo štôlní Georg a Barbora.
   Roku 1772 v súpise obyvateľov Pukanca je uvedené, že bolo v tom čase 225 baníkov a 35 uhliarov.
   Roku 1795 Pavel Pischl štiavnický mešťan prosil mestskú radu, ako principála štôlní Dorothea, keby mu dovolili zrobiť asi 1300 centov geňov v Dorothea štôlňaských stupách, ktoré má nahromadené z jeho štôlní Barbora.
   Roku 1823 pri pochôdzke spomína sa štôlňa Joan Babtista, v ktorej na 10 siahe narazili na stred žily Barbora 2000-4000 z/t. Banské práce prevádzala rodina Körmedy. Tieto bane slúžili z banskou spoločnosťou štôlní Ignác a Anton a stali sa tak vedúcim banským podnikom. /Inž. Bergfest/

   Pochôdzka roku 1828 zistila, že štôlňa Jakub má ísť žile Vienbner ešte 9 siah a súčasne sa hĺbi od povrchu vetracia šachtica. /Podľa inž. Bergfesta/
   Roku 1831 Kamil Stríček a Štefan Poltz hlásili mestskej rade, zo zanechaných štôlní Peter, Pavel a Jakub predali kováčsky riad P.Lehotskému. On ale nevyplatil peniaze im, ale A.Mílovi a Ig. Zimančokovi, ktorí dokonca neboli ane spoločníkmi a nebola zaplatená ani dlžoba za víno, urobená pri konzultácii štôlne Jána Nepomuckého.
   Roku 1835 gverstvo štôlní Matej a František, prosili mestskú radu, keby im predali 30 dosiek z mestského skladu pre banskú potrebu.
   Roku 1838 hlásil Michal Lehotský mestskej rade, že prezrel štôlňu Michal, ale ponúkanú funkciu za plat 1 zl. na dva týždne neprijme.
   Roku 1841 banský sudca z Novej Bane upozornil mestskú radu, že nemá právo súdiť kráľovských baníkov, lebo to prináleží jemu, banskému sudcovi.
   Roku 1842 Pavel Šuška posledný raz zastupoval v B.Štiavnici bane Gabe Gottes, Starovšechsvätých a Michal. /inž. Bergfest/. Roku 1842 Ján Kirchner hutman pri štôlni Georg, oznámil mestskej rade, aby sdelili vdove po Michalovi Lehotskom, ktorá má záhradu na priestore, ktorí patrí Georgštôlni, aby si odtiaľ všetko zobrala, lebo budú tam „geňe váľať ".
   Roku 1846 principál Liešňanského handla Pavel Šuška, hlásil mestskej rade, že pri odoberaní „dingu " prezrel handlovské stavisko a zistil, že horné stupy nemôžu byť dané do prevádzky, lebo ich treba opraviť. Dolné stupy rozkázal vystrojiť 9 železnými tĺkmi a už aj boli dané do prevádzky. V súpise obyvateľov uvedený počet baníkov v Pukanci je 216 a 3 stupy.

   Roku 1849 akcionári baní v Liešnej doline Bakó, Unger, Boleman a Koch z Levíc oznámili banskému súdu, že pukanský úrad im odporúča, aby všetko zariadenie i domce predali. Oni s tým však nesúhlasia, lebo základnejší prieskum nebol prevedený, nech sa to odloží na pokojnejšie časy.
   Roku 1850 banský sudca z Novej Bane, Jozef Sabo, upozornil mestskú radu aby nedovolili prať ženám pred štôlňou Georg a vodu „stompovať", lebobanské stavidlo pred baňou je vždy zatopená a čoskoro sa zrúti. Roku 1851 principál pukanského gverstva Jozef Marchan navrhol, aby banské stupy v Myšpotoku prerobili na cukrovú fabriku, lebo na mlyn. Návrh zamietli. Roku 1854 predalo gverstvo pozemky v Myšpotoku pri stupách.
   Roku 1860 banský kapitanát v B. Bystrici vyzval mestský úrad, aby oznámili, že prečo prestali v baniach robiť. Mestský úrad odpovedal, že práce v baniach nemožno v zime prevádzať pre neschodné cesty, ale že od mája započne mesto pracovať spoločne s Jánom Švarcom.
   Roku 1866 Ján Švarc, direktor banskej spoločnosti Bielej Bane, Georgštôlne a Starovšechsvätých, predložil vyúčtovanie za dobu od 14. júla do 8. sept. Z výdavku pripadlo na mesto 44 zl. a výťažku 176 zl. Toto však bol prvý a posledný prípad a mesto potom vystúpilo zo spoločnosti.
   Roku 1870 Pavel Pritz a spoločníci z Novej Bani, prosili mestský úrad, na základe súhlasu banského kapitanátu, o kutacie povolenie v Liešnej doline. Mestký úrad nemal námietky, odpovedal im však, aby sa dohodli s Jánom Švarcom.
   Roku 1871 začalo mesto dobývať kamenné uhlie na Majeri, nazývanom Teplá voda. Bola vyhĺbená 3 a pol láchtra hlboká šachta a výdavok na ňu bol 31 zl.
   Roku 1878 mešťanosta Viliam Holuby zmienil sa vo výročnej

správe o baníctve nasledovne: Baníctvo v Pukanci je už na najnižšom stupni úpadku. Teraz je už len jeden banský podnikateľ, ktorý platí daň, ale výťažkom neuhradí ani výdavok. Bol to Ján Švarc, ktorý prevádzal banské práce. Biela Baňa a Starovšechsvätých do roku 1894 a rudy vozieval na voloch do bansko-štiavnickej huty.
   Roku 1936 rada obce hľadala možnosti oživenie banského podnikania na odstránenie nezamestnanosti, prejavujúcej sa už od začiatku storočia. V zastupiteľskom zbore bolo uznesené, požiadať ministerstvá socialnej pečlivosti a verejných prác, aby bolo umožnené prevádzanie medzových banských prác v tunajšom banskom teréne. Z ministerstva došlo taká odpoveď, že príčinou zastavenia baníctva v Pukanci, bola slabá kovnatosť rúd.
   Roku 1955 bol prevedený prieskum rudných žíl v pukanskom chotári. Zo správy inž. Harmana aspoň toto: O rozsiahlosti starého povrchového dolovania svedčia povrchové banské diela. I prevažná väčšina štvôlní je veľmi starého pôvodu, vyrazená ručnou prácou, /pred užívaním pušného prachu/ úzkeho profilu, pre dnešnú ťažbu nevyhovujúceho. Iba štôlne Georg a Biela baňa majú širší profil. Keďže kvalita rúd je pod úrovňou dnešných minimálnych dobývacích hodnôt, nemožno doporučiť ťažbu, ani ďalšie otváranie ložísk.
   Podľa Inž. Bergfesta, bolo v pukanskom chotári vyrúbaných celkom - vraj - 13000 metrov štôlní. Dolovanie nešlo do hĺbky, dolovalo sa nad terénom. Pukanské rudné žili sú vyvinuté v piroxen andezite. Nadôležitejšie Pukanské žili sú: žila Gabe-Sottes v Liešnej doline, žila Ladislav pri Liešnej doline, žila Biela baňa Gruntovskej doline, Veitenzeche v Horvátovej doline Veinreben na štôlni Georg a žila Barbora v Benkovej doline /pri pradorfskom chotári/.

   V doline Grunt sú zretelné stopy asi 14 býv. štôlní. Zachované pôvodné názvy majú štôlne: Šarkandi, Pavel, Biela baňa a Michal. Pravdepodobný názov prameňa štôlňa, bol Nikolas štôlňa názov Chladnej - Kalter Keller štôlňa, Budačke - dolná štôlňa Štefan, Mestkej bani - horná štôlňa Štefan. Názvy troch štôlní patriacich ku bielej bani boli František, Terézia, Jozef. Posledné tri majú len ľudové názvy: Krámec, Dbal a Žliedok, ktoré majú aj menšie pramene.
   V záhradách pod Ľajtňou sú znatelné stopy asi 7 bývalých štôlní. Z týchto jedna je nazývaná Stará baňa a jej pôvodný názov bol štôlňa Starovšechsvätých. Jedna ďalšia je ľudovo nazývaná Kakajka. Je to žartovný názov, lebo jej voda bola nahorkastej chuti a mala prejímací účinok. Barinku pred ňou volali voľakedy „Katova studnička", preto, že si tam - vraj - kat umýval meč.
   V doline medzi Lajtňou a Pukliarom. ktorej dolná časť je nazývaná Gregušky, stredná Paseky a korná Kiebes, sú znateľné stopy asi 5 bývalých štôlní, teraz už bezmenných. Iba jednej na hornom konci je pravdepodobný názov Krebserstoln.
   V Horvatovej doline sú znateľné stopy asi 13 bývalých štôlní. Pôvodný názov zachoval sa dodnes len jednej Gregor štôlne, ľudove Ergištoľňa. Podľa inžiniera Bergfesta nachádzajú sa tam tieto štôlne: Jakub, Peter, Jozef, Gottlieb, Koloman, Gustáv, Albert, Veitzeche, Dorothea a Bartolomej. Na samom konci je jedna ľudove nazývaná „Na haviaroch". Podľa ústneho podaňia zasypalo tam vraj 40 baníkov. Nad touto baňou pred niekoľkými rokmi havarovalo lietadlo v ktorom zahynuli dvaja letci.
    V doline Bakovej, pri prandorfskom chtári poznám len 5 bývalých štôlní, ktorých pôvodné názvy nie sú známe. Inž. Befgfest však uvádza nasledovné názvy týchto štvôľní: Barbor juh-sever, Zechenkluft juh-sever, Alžbeta juh-sever, a Rozália juh-sever, ďalej

Anton, Ignác a Joan Batista štôlne. Aj dolu nižšie v Myšpotoku je znateľná stopa po bývalej bani, ktorá je na jednej banskej mape z prvej polovice 19. storočia zaznačená pod menom Nikolaj štôlňa. Je to najnižšie ležiaca baňa v pukanskom chotári.
   V doline nazývanej Brnkovka z ktorej len horný koniec je v pukanskom chotári, sú stopy dvoch bývalých štôlní z nich jednej sa zachovalo i pôvodné meno Dávid štôlňa.
   V liešnej doline viem a 4 bývalích baniach z ktorých jedna má výdatný prameň. Inž. Gergfest spomína v Lešnej doline hornú, dolnú a strednú Gottes Gab štôlňu. V jednej bočnej doline pri Liešnej je štôlňa Ladislav.
   V Babej doline sa nachodí jedna baňa, ktorá je v archívnych záznamoch nazývaná Jozef štôlňa, v doline Hampoch je tiež jedna štôlňa s otvoreným vchodom.
   Prameň bývalej sírnato-železitej ľahkej pitnej vody Špitálky je tiež banského pôvodu a vznikol asi tak, že keď sa ústie štôlni zavalilo, začala voda prúdiť hore vetracou šachticou. Túto vodu pilo obyvateľstvo skoro celého Pukanca. Po vyčistení šachtice do hĺbky 30 metrov voda však už nevystúpila do potrebnej výšky na voľné odtrkanie ako prv.
   Pramene štôlní Šarkandi a Pavel v Grunte, Georg a Bartolomej štôlní v Horvátovej doline, dávajú vodu do pukanského vodovodu a štvôlňa Barbora do vodovodu prandorfského. Pramene štôlní nazývaných ľudove Dbal a Štôlňa v Grunte, sú zase dôležité pre dolnolúcke záhrady.
   V Pukanskom chotári, okrem vyššie uvedených, nachádzajú sa ešte aj ďalšie banské štôlne, ktoré však nepoznám.
   Tak pukanské baníctvo, o začiatkoch ktorého nevieme, ale roku 1075 pri zakladaní svätobeňadického opátstva už existovalo, od polovice 16 storočia pozvolna upadalo a roku 1894 celkom zaniklo.