|
Anna Cibulková, vyd. Adamčíková (1886 - 1918), sa narodila v
Pukanci. Vydala sa za Samuela Adamčíka (1878 - 1914), rodáka z Pukanca, od r. 1900 učiteľa - kantora na ev. škole v Bohuniciach.
Do šťastného a harmonického manželstva zasiahla 1. svetová vojna. Narukoval na ruský front a od októbra 1914 bol nezvestným. Dodatočne sa zistilo, že padol. Manželka veľmi ťažko znášala túto stratu. Svoje pocity si zapisovala do denníka, ktorý sa zachoval. Krátka ukážka:
December 6, 1914
„Umienila som si, že budem vpisovať tie dojmy, ktorie začínajú doliehať na mňa v týchto ťažkých, smutných časoch. Dobre cítim, že ešte trápnejšie a smutnejšie časy dôjdu na mňa ako posiaľ a práve sú dosť ťažkie a trápne i teraz, keď o mojom drahom Mužovi nemôžem žiadnu správu dostať. Kde je ? Čo je s ním? Či mi je ešte živý, alebo už zahynul v ďalekej cudzine ? Prú som city moje do jeho listov vylievala a bolo mi ľakšie, keď som sa mu aspoň listovne, riadkami prihovárať mohla. Teraz ale už mu nepíšem, veď neviem, či mi žije, tak si aspoň na tento papier vylejem city svoje a napíšem, ak budem môcť, lebo veď neviem, čo ma očakáva naďalej. Však ale dúfam v dobrotu Otca nebeskýho, že ma neopustí a v nebezpečnejších hodinách, veď v slove jeho svatom nájdem uspokojenia, potešenia duši mojej...´´
Január 13, 1915
„Akože mám začať ? Akože napíšem ten žiaľ, čo rozrýva srdce moje ? Či je to skutočnosť a či len sen, čo som dneská prežila ? Neprace sa mi to nijako do hlavy, že drahomilovanýho muža môjho už viac nebudem vidieť. Dneská som bola v Leviciach, aby sa osobne presvedčila, či je vskutku ten chýr pravdivý. Tam je jeden ranený z Krškán....ktorý mi písal, že by prišla do Levíc do špitála, že mi porozpráva, čo sa stalo s mojim drahým mužom...
Októbra 23tyho bol od Rusa bodákom cez pravý bok preklaný pri Ivangorode.... Bože môj! Bože môj! Akože tú ranu prežiť ? Keď si pohútam na neho opustenýho v ďalekej cudzine, keď nemal mu kto ani vody podať, keď ho ťažká rana pálila! Kto zná, či bol pri pamäti v ostatních hodinách, či mnoho hútal na svojich doma opustených? Takmer sa mi srdce pukne keď si hútam na to. Kdeže hľadať uspokojenie, úľavu, jedine u Teba môj Bože! Ak Ty nezmiluješ sa nado mňou, nedáš v žiali ťažkom zmužilosti, trpezlivosti, ja biedne zahyniem. Teba však prosím! Újmi sa za mňa, žeby mocná bola úder ťažký preniesť a zmužile kráčala cestou žitia ďalej. Veď cieľ ešte mám pred sebou, drahie dietky naše! Buď mi prosím na pomoci, bych mohla ich múdre, v lásky a v pravde Tvojej poznávať! A daj mi radosti dožiť potešenia v nich....´´
|
|
