|
Pitnej vody je v celom svete čoraz menej.
Vyschli už mnohé jazerá, vytratili sa mnohé malé potoky, ktoré boli zaznamenané na starých mapách. Vyčerpali sa aj mnohé žriedla, o ktorých sa v minulosti veľa popísalo, ale najmä hovorilo. Jedným z takýchto prameňov, ktorý už patrí minulosti, je aj prameň Špitálky v Pukanci. Jej perlivú a chutnú vodu pili Pukančania ešte na sklonku druhej svetovej vojny.
Ktokoľvek sa napil z tejto krištáľovej, nezávadnej vody, nezaškodila mu ani vtedy, keď v Pukanci kráľovské bývali hody...
Aj Pukanec mal mestský špitál (nemocnicu) pri dolnej bráne, mimo hradieb a pri hlavnej ceste, ako vtedy bývalo zvykom. Keďže pri mestskom špitáli vytekala liečivá voda ( tak ju nazval roku 1870 aj profesor chémie z peštianskej univerzity Ľudovít Tognicz v diele Minerálne vody Uhorska), pomenovali ju Špitálkou. Prameň vznikol tak, že z vetracej šachty dedičnej štôlne neznámeho mena, ktorá slúžila na odtok z vyššie položených štôlní, začala prúdiť pitná voda - Špitálka.
Po nej bezpečne aj železné klince každý Pukančan strávil, zlej nálady, neduhov, chorôb i ťažoby žalúdka sa ľahko zbavil... O Pukančanoch sa hovorí, že ich najdôležitejšou pestovateľkou plodinou je podľa historických doložených dokladov predovšetkým cibuľa. Jej pestovaniu sa venuje pozornosť aj súčasnosti. Pukančania sa nevihli posmeškom na túto tému. Cibuľa sa vraj často musela polievať najmä vodou zo Špitálky. V literatúre sa Pukančankách zachoval posmešok:
- Pukančanky polievajú cibuľu aj pod ambrélom.
- Prší, neprší, cibuľka sa poliať musí.
Akiste pre časté a pravidelné polievanie z pukaneckej špitálky mala táto cibuľa dobrý chýr široko-ďaleko.
Z hlbokej banskej štôlne žblnkotom jej prameň sa predieral, z tela jedy odplavil, žalúdky nám liečil, bolesti uberal...
Vo Veľkom geografickom slovníku ... pitná voda a odporúča sa ju piť, najmä pre obsah jódu, ľuďom, ktorí trpia predovšetkým na štítnu žľazu.
Zachovala sa nám správa mestského Jozefa Škultétyho v Pukanci zo dňa 14. júla 1870, ktorý o Špitálke napísal: Mesto má takzvanú špitálsku vodu, ktorá je užitočná, lebo obsahuje rozpustené čiastky rôznych solí. Je užitočná najmä proti lámke, reumatizmu, chronickému kataru, svrabu, mliečnym chrastám, hlístam atď. Túto vodu všetci Pukančania pijú každodenne, niektorí sú presvedčení, že bez nej by nemohli žiť.
Špitálke naskutku pripisovali liečivé účinky na mnohé choroby a dokonca verili, že v Pukanci roku 1831 zomreli na
choleru preto iba traja ľudia, že ostatní pili vodu zo Špitálky. V spomenutom roku skutočne zomrel na chorobu v Pukanci iba Martin Sakmár, Pavol Štamposký a Anna Kotmanová. V Novej Bani zomrelo 26, v Banskej Štiavnici 83 a v Krupine dokonca až 134 ľudí!
Teraz, keď už niet stopy po nej, smer toku zmenil podzemný zával, skrytý prameň nás opustil, čo životnú silu Pukančanom dával...
Pukančania Špitálke pripisovali všakovaké nadprirodzené účinky. Už aj z týchto spomenutých dôvodov malo mesto roku 1854 postaviť novšie kúpele, v ktorých by sa používala vodu zo Špitálky. Táto voda bola krištáľovo čistá, prijemne chladná a osviežujúca. Výdatne podporovala aj trávenie. Vraj sa jej nevyrovnala žiadna minerálka. Nebola však súca na transport, lebo sa v sviežom stave udržala najviac dva dni, aj to iba v známom pukanskom krčiažku. Špitálke sa nevyhýbali ani tí, čo sa sem presťahovali. Zvykli si na ňu. Každý, kto prišiel bývať do Pukanca sa snažil kúpiť si typický maľovaný krčiažtek, z ktorého Špitálka najlepšie chutí. Pri úprave vodného režimu po druhej svetovej vojne sa Špitálka stratila, ale krčiažky zostali.
Podľa historických dokladov vieme, že Špitálka hoci mnohých liečila, sama sa napokon stratila. Stihol ju osud dobrého lekára.
|
|
